Hrob ako pomník života

Keď sa zvečerilo, prišiel bohatý muž z Arimatie, menom Jozef, ktorý tiež bol Ježišovým učeníkom ... Jozef vzal teda telo, zavinul ho do čistého plátna, položil do svojho nového hrobu, ktorý si bol vytesal do skaly. Evanjelium podľa Matúša 27, 57 – 60

Zvláštny človek, tento Jozef! Žil so smrťou. Nemohol sa zbaviť smrti. Preto si už za svojho života dal pripraviť hrob. Bola to nákladná vec, veď ten hrob bol vytesaný do skaly. – Aj egyptskí králi si už za svojho života dávali pripraviť hrobky. Oni však stavali pyramídy, aby sa aj po ich smrti uchovala ich pamiatka. O to Jozefovi zrejme nešlo. Nič nečítame o skvelom náhrobku. Ako často asi stával pred dutinou hrobu a pýtal sa sám seba: „Čo bude so mnou, až tu raz bude ležať moje telo?“ – Povrchný človek dneška si počína, akoby mal žiť večne. Kto ráta so smrťou a žije s myšlienkou na ňu, získava nový pohľad na márnosti sveta. Tak to bolo s Jozefom. A to ho hnalo k Ježišovi. – Jozef iste lipol na svojom hrobe, ale pre Ježiša ho dal rád. A tak sa jeho hrob stal pomníkom života. Odtiaľ vstal Ježiš z mŕtvych. Od tej chvíle smel Jozef vidieť svoj hrob vo svetle vzkriesenia. A my – áno, aj my smieme takto hľadieť na svoje hroby. Pri hroboch smieme spievať: „Ježiš žije a ja s Ním, smrti sa už nebojím!“ Teraz už nemá smrť posledné slovo. Aj my budeme vzkriesení z mŕtvych. Hoci sa táto pravda vidí hrozivou – Ježišovi učeníci sa na to tešia.

Pane! Knieža života! Neponecháš moju dušu smrti! Amen.


Wilhelm Bush | utorok, 6. október 2015